"Ahoj Majinka!" Vždy to boli jej prvé slová a netuším prečo ma volala Majinka, nik ma tak nevolal. Brat vedľa pozeral telku.
"Ahoj! Nemáš dnes kurz?" "Hej, hej, ale až neskôr. Ešte som na chvíľu pribehla. S tebou je tak fajn. Cítim sa tak ......................... ŽIVO." Nooo, ja sa pri nej cítim tiež živo, aj keby tu padlo lepšie slovo mŕtvo :) Vošli sme spolu do izby. "Už som ti vravela, že anjeli sú poplety? Kkuuurča paka, mám pocit, že čím viacej kurzov, tým blbší duch!" "Anjeli majú všetky kurzy? Či ako?" "Noo, je to..." Do izby mi vošiel brat Michal."S kým sa rozprávaš?" Oči mi behali z Eli na Michala. Sedela vedľa mňa na posteli. Michal sa tváril, že ju nevidí, veď ju aj nevidel, ale na to som akosi v tej chvíli zabudla. "Nevidí ma a nepočuje!" "Hovorím si nahlas látku," povedala som mu. "Ta ty si pošuk! maturita-formalita, si sa mala horšie učiť, by si sa teraz toľko nebiflila. Ako JA!" zavrel dvere. Frajeruje stále akoby zabudol ako nerváčil pred rokom, keď maturoval. Teraz hrdina. Ako každý potom. maturita je aj o strese, tak mi nebráňte ho prežiť!
"Janko Kráľ bol najrevolúčnejší...... To on ťa ako fakt nevidel?" "Nie, absolútne. Alebo sa ti zdal opak?" Hľadela som do ponožky v strede izby a snažil a to pochopiť. "Čo je to pošuk?" "Čo?" vytrhla ma z kĺbka myšlienok. "Čo je to pošuk? Povedal ti: ´Ta ty si ale pošuk!´" "Ono to je..." Povedzte mi, akoby ste jej vysvetlili, čo je to pošuk. Nie som dobrý vysvetľovač. " To je akože som na smiech, že som trápna, alebo také čosi." "Hmmm, zaujímavé, používaš slovo, ktoré nevieš, čo znamená." Viditeľne tomu nepochopila a ja som jej to nevedela vysvetliť.
"A ako je to s anjelmi?" snažila som sa vrátiť k začatej téme. "Nabudúce ti poviem. Tu ma už Tibor volá." "Kto?" "Tibor, nevidíš ho, sedí tu," ukázala na stoličku vedľa postele. Bola prázdna. Pozrela som na ňu, či má všetkých po hromade, v tej chvíli som nemala asi ja a asi ani teraz nemám. "Nevidíš ho, lebo nemá na teba kurz. Ale on je fakt tu. Tibor zdvihni ten zošit." Môj zošit na stole sa zdvihol a ocitol tesne nad stoličkou, listy sa začali prevracať, ako keď niekto listuje. Cítila som sa ako blázon, ako dieťa, čo vidí dúhu. "No, my sme všade okolo, len vy nás nevidíte."
Nie je stretnutie, kedy by ma niečím neprekvapila, neoboznámila. "Tak my padáme. Kurz za chvíľu začína. Ahoj Majinka!"
Ocitla som sa sama v izbe, aspoň to tak vyzeralo, človek nikdy nemá istotu a ja teraz už vôbec nie. Na posteli bol korálik: ´Vždy sme s tebou. MY´
Od vtedy sa stále len tak usmejem do priestoru, do neznáma, čo ak ten úsmev darujem akurát tomu chalanovi, čo včera skočil pod vlak. Občas vo vzduchu cítiť opätovanie. Fakt. Úsmev sa šíri vzduchom. Od duchov aj duchom.
Eli ma hlboko napĺňala. Bažila som po nových vedomostiach. Ale ona sa neobjavovala a neobjavovala a neobjavovala a ...
