Takisto mierne žiari, prišiel len nedávno. Všimol si, že ho vidím, veď o tom vie. Vyzerá ako šesťdesiatnik, stále má oblečené biele tričko a biele nohavice, pracovné. A gaštanové vlasy počiarkané sivými. A sú akoby pocukrované.
Mierne sa mi zatočí v hlave a zrazu je tu. Pri Eli sa mi toto nestávalo. Nepovedal ani slovo a to ku mne chodieva už najmenej mesiac. Nevšímala som si to zo začiatku. Nie je možné, aby sa mi to stávalo opäť, ale predsa.
Sadne si na posteľ, pozrie na mňa a ľahne si. Má veľmi unavené oči, akoby nikdy nespal a teraz potrebuje všetko dospať. Ako si ľahne, v tej chvíli začne chrápať. To nie je ani pílenie dreva, to je hotové železo!
Do postele som sa už riadne dlho nedostala pred treťou, stále je tam on. Ale chodieva iba tu na intráku, domov sa chodievam vyspať, tam som ho zatiaľ nestretla. Moje oči sa pomaly podobajú jeho.
Nemôžem sa mu prihovoriť, lebo stále mám v izbe spolubývajúce, nechcem ich tým zobudiť. Síce by sa mi ani nedivili, ak by som sa rozprávala s posteľou, na moje "výstrelky" si už zvykli.
Keby mi aspoň povedal, čo chce, ako Eli. Pre tú som vedela, čo mám urobiť, síce to nebolo ľahké a ku koncu už vôbec nie, ale tento nerobí nič, len spí v mojej posteli. Nepoznám jeho hlas, neviem, čo chce, neviem, čím bol, prečo to robí, prečo som to opäť ja, ....
Len keby som mohla aspoň trošku dlhšie spať, tri hodiny denne vôbec nestačí.
